MIROSLAVOVY TAJUPLNÉ STRÁNKY

NA STRÁNKÁCH SE USILOVNĚ PRACUJE DĚKUJEME ZA POCHOPENÍ administraci v 'Nastavení stránek'.

ODKAZY

http://http://kaprarina.webnode.cz/

SUPER DOMÉNY NA PRODEJ

Plastová okna Akčně.Levně.Precizně

Plastová okna Akčně.Levně.Precizně

RADIO FENIX DJ MICHAL

MAPA

ITERAKTIVNÍ MAPA MARSU

ČT1 TV

ČT 1

zvuky z vesmíru

SETI HOME

SATELITNÍ MAPY A ATLASY

ON LINE WORLD

POČASÍ

STELITNÍ POHLED - POČASÍ

PRAHA

ON LINE KAMERY

 

HOROSKOPY

HOROSKOPY

ON LINE RÁDIO

ON LINE RÁDIO

ON LINE TELEVIZE

ON LINE TELEVIZE CELÉHO SVĚTA

SMS ZDARMA

SMS ZDARMA MUŽETE POSÍLAT NA 02 A VODAFON

webgarden|zone

Ukázkový odkaz

HLEDÁM - PRODÁM - KOUPÍM

Podpořte rozvoj stránek pomocí SMS Děkujeme

VZHLED MIMOZEMŠTANŮ GALERIE

                          Typológia mimozemšťanov



Táto časť je určená na to, aby ste ľahko rozpoznali s akým typom mimozemšťanov ste sa stretli.

Typ prvý: " Siví mimozemšťania".

Tento typ má niekoľko podtypov, ktorých spoločným znakom je sivá farba.

Podtyp A: Tento typ je nejzaznamanávanejším typom Sivých. Sú známi, ako obyvateli hviezdy Zeta Reticuli (Barnardova hviezda) v blízkosti súhvezdia Orióna. Sú bojovný s presne vymedzenou sociálnou štruktúrou, vďaka čomu sa im darí udržiavať nadvládu nad dobitými svetmi.Sú vysokí asi 130 cm s podlhovastou hlavou a hlbokými čiernymi očami. Ich tvár nemá takmer žiadne črty, iba úzke pery. Sú tak vyvinutí, že nepotrebujú reproduktívne systémy a reprodukujú sa klonovaním. Ich genetika je čiastočne založená na genetike hmyzu. Ich veda je zameraná na štúdium iných životných foriem a genetické inžinierstvo. Pravdepodobne sa snažili aj o vytvorenie nového "plemena" a to skrížením s človekom, pretože sú už "preklonovaný". Delia sa na dve triedy. Prvá je dravá, ostrá a krutá. Druhá sa zase snaží ovládnuť ľudí svojím diplomatickým vystupovaním (dostala meno Oranžová trieda sivých). Konajú bez emócií a preto je pre nich jednoduché zabiť človeka. Využívajú aj niektoré časti nášho tela, napríklad určitú tekutinu extrahovanú z ľudského mozgu používajú ako drogu. Títo mimozemšťania majú základne v Novom Mexiku a v Nevade ale aj po celom svete.

Podtyp B: Vysokí sivý zo súhvezdia Orióna. Vysoký okolo 210 - 240 cm s črtami podobnými typu A, len s tým rozdielom, že majú veľký nos. Majú technológie, ktorými dokážu urobiť veci, ktoré nám pripadajú "priam zázračne". tento typ je zameraný menej proti ľuďom ako typ A, ale ešte stále sa správajú ako nadradení. Prikláňajú sa k politickým dohodám s tými, čo držia moc sveta vo svojich rukách. Ich hlavné základne sa nachádzajú v Aleutskom súostroví.

Podtyp C: Sú najnižší zo sivých majú asi 100 cm. Ich črty sú takmer rovnaké ako u Zeta Reticuliáncov. Sú takisto parazitmi na ľuďoch. Pochádzajú z hviezdneho systému v blízkosti ramena Orióna nazývaného Bellatrax.

 

 


Typ druhý: Plazy

Ich korene siahajú ku plazom. Sú vysoko vyvinutí, ale nebezpečný, násilný a panovačný. Pokladajú ľudí za podradenú rasu. Pravdepodobne existuje riadený planetoid alebo asteroid, na ktorm žije 30 miliónov týchto tvorov. Zem pokladajú za svoju starodávnu pevnosť a posvojom návrate sem, by opäť nad ňou chceli získať úplnu vládu.



Typ tretí: Humanoidní mimozemšťania.

Podtyp A: Sú geneticky podobní nám, ľuďom žijúcim na zemi. Majú normálnu výšku - okolo 180 cm. Zvyčajne sú svetlí s blond vlasmi. Títo tvori boli unesení sivými a teraz sú nimi trénovaní a používaní ako sluhovia. Sú sivým absolútne podriadení.

Podtyp B:Sú takisto genetickými príbuznými nás, ľudí žijúcich na Zemi. Sú z hviezdokopy Plejády takisto biele, blonďaté typy. Sú na vysokej úrovni a sú jediní, ktorí veria obyvateľom Zeme. Raz ponúkli mocným na Zemi, že budú asistovať pri rozhovoroch s inými mimozemšťanmi ale neboli k rokovaniam prizaňvaní a tak nás nechali samých. Sú pravdepodobne hlavnou rasou ľudského typu.

Podtyp C: Vieme o nich len málo. Predpokladá sa, že sú na vysokej evolučnej úrovni, benevolentní k ľuďom. Sú z hviezdy Sirius a nazdá sa, že by boli znepokojení tým čo sa deje na Zemi. Ak dôjde k invázii Sivých pravdepodobne budú stáť za nami.

Muži v čiernom


Muži v čiernom (alebo Men in Black) sú veľmi známim fenoménom, ktorý sa ešte dodnes nikomu nepodarilo vysvetliť. Sú pokladaní za príslušníkov tajnej služby, mimozemšťanov, ale často aj za robotov s obmedzeným zdrojom energie. Z ich pôsobenia si dokonca zobrali príklad aj hollywoodski producenti a natočili komédiu Men In Black, ktorá sa stala kasovým trhákom.
Pôvod príbehov o Mužoch v čiernom siaha do roku 1953. Albert K. Bender bol vedúcim organizácie IFSB (International Flying Saucer Organisation) zaoberajúcej sa výskumom lietajúcich tanierov a pripravoval útlu publikáciu pod názvom Space review, v ktorej boli uvedené najnovšie správy o výskume lietajúcich tanierov.
Aj napriek svojmu názvu mala IFSB len niekoľko stoviek členov a počet čitateľov Space review tiež nepresiahol tisícku. Všetci členovia však boli hlboko presvedčený, že lietajúce taniere sú dopravnými prostriedkami na prekonávanie obrovských vzdialeností vo Vesmíre. Po otvorení októbrového vydania Space review v roku 1953 v ňom však našli dva oznamy, ktoré im vyrazili dych. Prvý hovoril o tom, že z dôveryhodného zdroja bolo organizácii IFSB potvrdené vyšetrovanie záhad lietajúcich tanierov zo strany vlády. Druhý oznamoval rozriešenie záhady lietajúcich tanierov avšak zverejnenie zistení nebolo v tom čase vhodné. Zakrátko na to Bender ukončil vydávanie Space review a ukončil aj činnosť IFSB.
Neskôr Bender pre miestne noviny uviedol, že ho navštívili traja muži v tmavých oblekoch, ktorí mu veľmi dôrazne dali príkaz na ukončenie vydávania materiálov o lietajúcich tanieroch. On sám bol z toho na smrť vystrašený a niekoľko dní nemohol jesť.
Všeobecne sa predpokladalo, že “traja muži v čiernom“ boli len vymyslený Benderom, aby tak zakryl stratovosť svojej výskumnej organizácie a jednoducho mohol ukončiť jej činnosť. Jeho priatelia mu však dôverovali a domnievali sa, že “traja muži v čiernom“ mohli byť zo CIA alebo z tajnej služby amerického letectva. Ako však plynul čas muži v čiernom sa stávali čoraz záhadnejšími a mimozemskejšími indivíduami. Ich výskyt a návštevy boli hlásené čoraz častejšie a tak sa muži v čiernom stali pevnou súčasťou histórie záhad spojených s UFO a mimozemskými civilizáciami.


Muži v čiernom mali vždy oblečené čierne obleky. Častokrát nosili tmavé slnečné okuliare aby pod nimi ukryli svoje zvláštne oči. Väčšina z nich bola podľa svedkov strednej postavy s olivovohnedou pokožkou a tmavými rovnými vlasmi. Svedkom pripadali ako mulati alebo orientálci. Ich prejavy boli veľmi chladné, bez emócií a ľudia, ktorých navštívili z nich cítili že nie sú ľudmi. Rozprávali vynikajúcim štýlom a intonáciou, ktoré pripomínali kriminálne filmy tridsiatych rokov. Navštevy zvyčajne vykonávali v trojiciach a vozili sa v nových, žiarivých, čiernych autách. Niekedy sa predstavovali ako vyšetrovatelia CIA alebo iných vládnych agentúr. Niekedy svedkom narýchlo vtisli pred oči preukaz, ktorý však už na opätovné požiadanie neukázali. Stávalo sa však aj, že sa legitimovali odznakmi so zvláštnymi znakmi. Na ich autách sa tiež niekedy objavovali neznáme symboly. Dôvodom ich návštev bolo zastrašiť ľudí, ktorí videli UFO a donútiť ich aby prestali o svojom zážitku rozprávať.
Prípady známe v dnešnej dobe tvoria len veľmi malú časť z počtu stretnutí s mužmi v čiernom. To preto, že väčšina ľudí sa po ich návšteve k tejto tematike nikdy nevyjadrila.
Prvým známym prípadom okrem prípadu Alberta Bendera je prípad cestného inšpektora z Kalifornie Rexa Heflina. 3. augusta 1965 sa Heflinovi z auta parkujúceho neďaleko Santa Any podarilo urobiť niekoľko fotografií UFO. Fotografie boli veľmi dobré a bol na nich objekt oválneho tvaru, ktorý sa vznášal nad zemou. Jeho fotografie boli veľmi publikované a dodnes sú jednými z najpoužívanejších fotografií UFO vo svete. Krátko po tom čo Heflin oznámil svoje pozorovanie, začalo vyšetrovanie Americké letectvo.
Oficiálny vyšetrovatelia obviňovali Heflina z falošných fotografií, ale on i keď chcel nemohol im dokázať opak, keďže fotografie pochádzali z polaroidu - fotoaparátu, ktorý nevytvára negatívy.
Heflin uviedol, že krátko po zverejnení svojich pozorovaní ho navštívili dvaja neznámi muži, ktorí sa predstavili ako zástupcovia NORAD (Severoamerickej Protivzdušnej Obrany). Odovzdal im aj tri zo štyroch originálnych fotografií neznámeho objektu. Títo dvaja muži neboli nikdy identifikovaný.
11. októbra 1967, viac ako dva roky po pozorovaní ho navštívili ďalší tajomní muži. Jeden z nich sa predstavil ako kapitán C.H. Edmonds z divízie Vesmírnych systémov Amerického letectva (úrad ktorý sa angažoval vo vyšetrovaní aj krátko po pozorovaní).
Počas rozhovoru sa ho muž opýtal či by chcel späť svoje fotografie neznámeho objektu. Keď Heflin uviedol, že nie mužovi sa viditeľne uľavilo. Znenazdajky začal hovoriť o Bermudskom trojuholníku, kde zmizlo množstvo lietadiel a lodí a niektoré prípady boli spájané s UFO. Počas rozhovoru si Heflin všimol, že vonku parkovalo auto, s nejakým nápisom na dverách. Na zadnom sedadle sedela postava, ktorá mala na ruke fialovú rukavicu a v nej nejaký prístroj. Heflin sa domnieval, že celý jeho rozhovor bol zaznamenaný. Americké letectvo sa pokúšalo zistiť kto je kapitán C.H. Edmonds, avšak v archívoch nebol nikdo podobného mena nájdený.
Oveľa zaujímavejšia príhoda sa stala neznámej rodine, ktorá pozorovala UFO. Istý čas po pozorovaní ich navštívil veľmi zvláštny muž, vysoký viac ako 2 metre, s malou hlavou a mŕtvolne bledou pokožkou. Tento návštevník uviedol, že je poisťovací vyšetrovateľ, a že hľadá niekoho s rovnakým menom ako mal otec rodiny. Naznačoval, že ten človek zdedil väčší obnos peňazí. Zvláštne bolo, že tento zvláštny muž sa zjavil uprotred noci a na sebe mal len ľahký kabát. Legitimoval sa oficiálne vyzerajúcim preukazom, ale kým si ktokoľvek mohol čosi z neho prečítať opäť ho odložil. Po vyzlečení kabáta si domáci všimli odznak, ktorý však hneď ukryl. Návštevník sa pýtal rôzne osobné otázky o rodine a ani raz nespomenul nič v súvislosti s UFO. Najzvláštnejším momentom bolo, keď si dcéra všimla drôt zelenaj farby vychádzajúci z mužovej ponožky, ktorý sa na dvoch miestach ponáral priamo do tkaniva nohy. Po rozhovore muž nastúpil do veľkého čierneho auta, v ktorom sa nachádzali aspoň dve ďalšie osoby. Auto sa čoskoro stratilo na prašnej lesnej ceste vedúcej od domu.
Okrem zastrašovania a vystrašovania ľudí spôsobujú muži v čiernom množstvo nepríjemných psychologických potiaží. Bender uviedol, že trpel bolesťami hlavy, výpadkami pamäti a prenasledoval ho zvláštny pach, ktorý zacítil pri prvej návšteve muža v čiernom. Ľudia, ktorých tiež navštívili muži v čiernom uvádzali podobné symptómy. Ich ďalšou schopnosťou je vyzerať ako ktokoľvek iný. John Keel známy výskumník UFO uviedol, že sa stretol s množstvom ľudí, ktorí neverili že je kto v skutočnosti je. Uvádzali, že skutočný John Keel bol unesený mimozemšťanmi a na Zemi ho nahradili androidom, ktroý vyzeral ako on. John Kell neskôr dostal správy od svojich starých priateľov, že aj oni si veľmi podrobne overovali podpisy na listoch od neho či to náhodou nie je pravda.
Ako som sa zmienil už skôr každá éra si tajuplné príbehy vysvetľuje tak aby boli pochopiteľné a uveriteľné vo vtedajších podmienkach. Množstvo návštev mužov v čiernom je veľmi podobných návštevám démonov alebo diabla v skorších storočiach. Napríklad diabol bol už oddávna popisovaný ako osoba oblečená v čiernom. Démonom boli zase pripisované možnosti, vďaka ktorým mohli na seba brať podobu najbližších priateľov a susedov. Ľudia, ktorý uviedli že boli navštívený démonmi, alebo diablom sa sťažovali na podobné ťažkosti ako tí, u ktorých vykonali návštevu muži v čiernom.
Nové a veľké autá mužov v čiernom sa spájajú s haitskou poverou o diabolskej spoločnosti čarodejníkov tzv. “zobops“. Táto povera hovorí, že ak uvidíte veľké, nové auto ísť po ceste bez šoféra máte sa mu radšej vyhnúť, pretože je v moci “zobopsov“.
Týmto však netvrdím, že muži v čiernom sú zástupcovia diabla na Zemi, o nič viac ako by som tvrdil, že na Marse existujú zelení mužíčkovia, tak uznávaní predošlými generáciami. Len som chcel ukázať, že ľudský strach môže mať po stáročia rovanký dôvod, ale iný spôsob vysvetlenia.
V minulosti však v existenciu diabla verilo takmer celé obyvateľstvo a stretnuti s ním mohlo komukoľvek priniesť krutú smrť na hranici. V dnešnej dobe v existenciu mimozemských civilizácií verí len veľmi málo ľudí a ešte menej ich verí v ich prítomnosť na Zemi. Príbehy o mužoch v čiernom sú také bizarné, že zverejniť sa ich odvážia len lokálne bulvárne noviny, alebo UFO magazíny. Tieto sú často tlačené súkromne a len v niekoľkých stovkách exemplárov. Avšak niekoľko väčších vydavateľstiev sa odvážilo publikovať knihy o mužoch v čiernom a táto téma býva niekedy aj na programe televíznych diskusií. Dá sa teda povedať, že ľudia sa stretávajú s termínom muži v čiernom, ale nevedia ho bližšie špecifikovať.
Jeden z prípadov stretnutí s mužmi v čiernom je však odlišný od ostatných. Je to príbeh únosu Betty a Barnieho Hillovcov. V noci 19. Septembra 1961 sa vracali manželia Hillovci autom domov do Portsmouthu v New Hampshire, Kanada. Nachádzali sa práve na veľmi tichom a izolovanom úseku cesty, keď si všimli nad hlavami lietajúci tanier. Potom nasledovali v ich živote dve hodiny, na ktoré si vôbec nespomínajú. Od okamihu keď spozorovali UFO si nepamätajú nič až dovtedy, kým sa nenašli v aute niekoľko míľ ďalej na tej istej ceste o dve hodiny neskôr. Niekoľko nasledujúcich mesiacov obidvaja manželia prekonávali ťažké psychické problémy. Rozhodli sa navštíviť psychiatra a po konzultácii s ním sa nechali uviesť do stavu hypnózy, v ktorom si spomenuli ako boli unesený na palubu lietajúceho taniera. Ani jeden z manželov nemal záujem na tom, aby bol ich príbeh nejako publikovaný. Ujal sa ho však John Fuller, ktorý s pomocou manželov Hillovcov a ich psychiatra napísal knihu “Prerušená cesta“. Aj keď kniha obsahuje pasáže, ktoré by čitateľovi mohli pripadať ako halucinácie väčšina ľudí, ktroí ju čítali považuje celý príbeh za pravdiví.
Ľudia alebo bytosti, ktoré pravdepodobne riadili lietajúci tanier by mohli byť zaradené do skupiny mužov v čiernom. I keď jedného z nich Barney Hill popísal ako “ryšavého Íra“, ktorý len veľmi ťažko môže byť mužom v čiernom druhý bol oblečený celý v čiernom a okolo krku mal čierny šál. V hypnotickom stave Hill nakreslil portrét vodcu únoscov. Jeho tvár je podobná hmyzej s veľkými čiernymi očami, ktoré pokrývajú takmer štvrtinu hlavy. Oči boli najskľučujúcejšou časťou jeho tváre. Počas jednej hypnotickej seansy Barney Hill kričal, že tie oči sú v jeho mozgu. Tu vidíte, že žiarivé oči sú jedným zo základných znakov mužov v čiernom.
Čiatatelia knihy uverili, že sa sami môžu stať obeťou únosu mimozemšťanmi, ktorí na ich tele, mozgu a psychike vykonajú množstvo pokusov a potom všetko vymažú z ich pamäte.
Sú všetky tieto príbehy len klamstvami a halucináciami? Psychiatri sa často stretávajú so symptómami ako sú straty pamäti či iné nepríjemné poruchy, vyskytujúce sa u ľudí, ktorí uvádzajú stretnutie s neznámimi tajomnými návštevníkmi. Muži v čiernom sa však stali súčasťou novodobej mytológie Američanov, tak ako sa v Európe stali súčasťou mytológie draci či trpaslíci.


Pre Magazín SMER Dnes Lukáš Diko

                                               

Pôvodný zdroj uverejneného článku: UFO - Unidentified Flying Objects
http://ufo.jack.sk

 Originálny článok: http://ufo.jack.sk/stopy-mimozemstanov

 

 Stopy mimozemšťanov


Jasne osvetlená gigantická kozmická loď stojí bez pohybu kdesi v nekonečných diaľkach vesmíru. Ako všetko hltajúci pažerák obrovkého netvora sa pred ňou v mohutnom víre krúti "čierna diera". Okolo letia meteority, ktoré nepredstaviteľný ťah strhne do tohto víru. 
Ľudia na palube kozmického krížnika s úžasom sledujú fascinujúce predstavenie. "Čo je za ňou?" pýtajú sa. "Nepochopiteľnosť, iný vesmír - alebo vedie ,čierna diera´ najkratšou cestou späť k domovskej Mliečnej ceste?" Je to takpovediac "medzigalaktický rýchlovýťah", ktorý kozmické lode v zlomkoch sekundy prenesie späť do ich východiskového bodu, z ktorého raz pred nesčíselnými rokmi vyleteli? 
Kto pozná film "Čierna diera" pozná krásu tohto výjavu a aj v ňom ponúkané riešenie tejto záhady: na druhej strane čaká naša dobrá stará Zem. Čo si myslieť o tejto teórii? Sú azda "čierne diery" prechodmi cez priestor, v ktorom čas, vzdialenosť a rýchlosť nemajú nijaký význam? Používajú vari UFO na svojich expedíciách túto cestu a dalo by sa takto vysvetliť, ako k nám prichádzajú zo vzdialených planetárnych sústav? 
Podľa stavu našej dnešnej techniky vesmírnych letov sú medzihviezdne cesty s posádkou nemožné. Na ich realizáciu by podľa predstáv pozemských odborníkov na kozmické lety museli byť splnené nasledujúce energetické predpoklady: Na prekonanie gravitačných polí Zeme a Slnka je potrebná dostatočná energia na zrýchlenie. Náležite veľká hnacia energia, aby sa dali v prijateľnom čase zdolať vzdialenosti k iným planetárnym sústavám. K tomu dostatočne vysoká brzdná energia na prekonanie gravitačného poľa neznámej planéty a na zaručenie bezpečného pristátia. Rovnaké predpoklady by platili pre cestu späť. 
Pokiaľ ide o potrebné množstvo pohonných hmôt, posuvnej sily a materiálu na pohonné agregáty pre kozmické lety s posádkou k iným hviezdam, tieto požiadavky v súčasnosti nemôžu byť splnené. Pre takéto cesty sú teda nevyhnutné celkom nové, revolučné metódy. 

Kresťanský západ považoval Zem asi 1500 rokov za stredobod vesmíru. Až kým napokon nemusel uznať fakt, že Zem obieha okolo Slnka a nie naopak. So vzrastajúcimi vedeckými poznatkami bola postupne odstránená predstava o osobitnom postavení našej planéty. Dnes vieme, že Mliečna cesta je iba jednou z miliárd galaxií vo vesmíre - a že naše Slnko v žiadnom prípade nie je stredobodom vesmíru, ale leží len na bezvýznamnom predmestí Mliečnej cesty vzdialenom od jej stredu asi 30 000 svetelných rokov. 
Aby sme to objasnili, musíme si predstaviť model, kde bude mať naše Slnko veľkosť guľky z detskej hry. Zem by potom bola ako zrnko piesku vzdialené od nej 1 meter. Najbližšia hviezda by bola ďalšia guľka vo vzdialenosti 240 kilometrov. Podľa tohto modelu by mohla byť najbližšia vyspelá covilizácia vzdialená možno 30 000 kilometrov. 
Len v našej Mluečnej ceste je asi 150 až 200 miliárd hviezd s nesčíselným množstvom planét a ich prirodzenými satelitmi, mesiacmi. Nepochybne má veľký počet planét atmosféru umožňujúcu život. Zo 47 známych hviezd (sĺnk) až do vzdialenosti 16 svetelných rokov v okolí nášho Slnka je podľa dnešných vedeckých poznatkov asi 22 hviezd, ku ktorým by mohli patriť planéty, na ktorých je život. 
K zemi najbližšie - a pre možný život vhodné - sú desať až jedenásť svetelných rokov vzdialené hviezdy Epsilon Eridani, Epsilon Indi a Tau Ceti. Keby sme chceli so súčasne známym raketovým pohonom doletieť na hviezdu Epsilon Eridani vzdialenú asi 11 svetelných rokov - alebo v prepočte 104 biliónov kilometrov - bolo by to rovnako ctižiadostivé ako predsavzatie slimáka niekoľko stokrát obísť Zem. 
Musia teda byť iné možnosti ako prekonať tieto vzdialenosti - ako inak by sa mohli UFO dostať z neznámych planét na našu Zem? Najbližším vysvetlením by bol pohonný systém s obrovksým výkonom, ktorý by umožňoval pohybovať sa takmer rýchlosťou svetla - teda asi 300 000 kilometrov za sekundu. Tým by bol rýchly let medzi dvomi vzdialenýmiplanetárnymi sústavami možný - lenže časový posun pri tomto tempe by kozmonautom vyparatil veľmi nepríjemný kúsok: totiž kým by čas na palube ich kozmickej lode prebiehal spomalene - a tým aj fyzikálne a biochemické procesy ako starnutie posádky - čas na ich domovskej planéte by plynul normálne. S tým by boli spojené ďalekosiahle dôsledky. 
Predpokladajme, že pozemská kozmická loď by letela k sústave hviezdy Epsilon Eridani, na návštevu jej druhej planéty - Achele. Pri približne svetelnej rýchlosti by na to potrebovala dva roky, vrátane zrýchlenia a brzdenia. Na výskum plasnéty by mali kozmonauti jeden rok, skôr ako by sa znovu vydali na dvojročnú spiatočnú cestu. Ak vychádzame z toho, že kompletné mužstvo malo pri štarte na Zemi v priemere 40 rokov, pri ceste späť na Zem by cestovalo do budúcnosti. Ich manželky by boli dávno mŕtve a ich deti, narodené v roku štartu, by boli už staršie než ich otcovia. 
Aby sme to formulovali jasnejšie: pri medzihviezdnom lete takmer svetelnou rýchlosťou do stredu Mliečnej cesty - čo by sa pri tomto tempe dalo zvládnuť za niekoľko rokov - by kozmonauti po návrate museli skonštatovať, že na Zemi medzičasom ubehlo 60000 rokov. A predstavme si, že človek by dokázal za jeden ľudský život preletieť celý vesmír rýchlosťou blízkou svetelnej - pri návrate by už našu slnečnú sústavu vôbec nenašiel, pretože by už neexistovala. 
Geniálny Albert Einstein už vo svojej všeobecnej a neskôr v špeciálnej teórii relativity dokázal a vypočítal, že pri dosiahnutí 99 percent rýchlosti svetla uplynie pre kozmonautov zo 60-tich pozemských minút len šesť. 
Aká je teda alternatíva na prekonanie obrovských vzdialeností bez toho, aby sme sa stali obeťami dilatácie - predlžovania - času? Riešením by mohli byť čierne diery. Sú to "mŕtve" hviezdy, ktoré sa po kolapse stále viac zhusťovali, pričom gravitácia prekonala jadrové sily. Napokon vznikol veľmi rýchlo rotujúci vír s obrovskou príťažlivosťou, ktorý všetko "pohltí". V tomto nesmierne rýchlo rotujúcom víre by neexistovali nám známe hranice priestoru, času a rýchlosti. 
Keby teda bola nejaká kozmická loď schopná prispôsobiť sa rýchlosti víru - čiernej diery - teoreticky by mohla bez nebezpečenstva v nulovom čase preletieť "prázdnym" vnútrajškom, otvorom čiernej diery (podobnom ako pri vodnom víre). Podľa tejto teórie by sa kozmická loď znova vynorila na inom mieste vesmíru z "bielej diery" - protipólu čiernej diery. Takýto "časový tunel" vedci nazývajú Einsteinov-Rosenov most podľa profesora Nathana Rosena a Alberta Einsteina, ktorí forumulovali túto teóriu. 
Slávny vedci ako americký fyzik John Archibald Wheeler odvodzujú z tohto Einsteinovho-Rosenovho modelu prstencovitý vesmír preplatený "červími dierami" s bezčasovým hyperpriestorom v strede. "Červie diery" by tu boli "čiernymi dierami". Ak kozmická loď preletí takouto "červou dierou", dostane sa do hyperpriestoru, v ktorom by sa pohybovala vpred v priestore a späť v čase - teda bez straty času, v nulovom čase. Pojmy ako "predtým", "teraz" a "potom" by stratili svoj význam. Toto všetko nie je vedecká fantastika, ale ide o výskumnú prácu vedcov uznávaných na celom svete. A teória relativity je beztak už dávno dokázaná. Aj existenciu čiernych dier sa medzičasom podarilo dokázať. 
Zostáva teda teória, či sú naozaj bzečasovým spojením jedného konca vesmíru s druhým. To budeme zrejme vedieť až vtedy, keď nimi preletia pozemské automatické sondy. Tento experiment majú posádky UFO možno už dávno za sebou a odvtedy rutinovane používajú čierne diery ako "kozmické rýchlovýťahy". To by vysvetľovalo, ako je možné, že mimozemské inteligencie z iných planetárnych sústav sú schopné so svojimi kozmickými loďami v pravidelných expedíciách navštevovať Zem. Čierna diera umožňuje azda aj niečo iné - totiž cestovanie do budúcnosti. Návrat by mohol nastať cez "časový tunel" prebiehajúci opačným smerom. Keďže v "čiernej diere" je čas vďaka tiaži natiahnutý prakticky do nekonečna, anglický profesor matematikňy John G. Taylor z Londýnskej univerzity z toho vyvodzuje: "... ergosféra (energetické pole) veľkej rotujúcej čiernej diery je miesto, kde by sme mali zotrvať určitý čas, ak chceme cestovať tisíc (alebo milión) rokov do budúcnosti." 
Pokiaľ UFO naozaj používajú čierne diery ako "časové tunely", pripúšťa to zaujímavú teóriu: podľa toho by mohli byť ufonauti cestujúcimi v čase z budúcnosti. Lietali by do minulosti - do nášho terajška - aby zistili príčiny budúcich vývojov, ktorých počiatok je v našej súčasnosti. Nech už pochádzajú UFO odkiaľkoľvek, isté je, že na Zemi sú príčinou dohadov. 

Po medzipristátí na Islande vzlieta Boeing 747 japonských aerolínií pod vedením leteckého kapitána Kenjuho Teraučiho 17. Novembra 1986 s cieľom Anchorage na Aljaške. Nákladné lietadlo s letovým číslom JL 1628 letí z Paríža do Tokia s nákladom beaujolais na palube. Štyridsaťdeväťročný kapitán je pokojný, spoľahlivý pilot, ktorý 19 rokov výkonu tohto povolania nalietal pre svoju spoločnosť niekoľko miliónov kilometrov. Vo svetle mesačného splnu je viditeľnosť dobrá a napriek niekoľkým turbulenciám prebieha let bez problémov. Keď Terauči preletel severnú polárnu oblasť Kanady, pustí sa po juhozápadne ležiacej arktickej letovej dráhe. Je 16 hodín 25 minút aljašského času. Uprostred novembra je v tejto časti Zeme tma celý deň. Slnko tu bude zasa viditeľné až v marci. Keď kapitán informoval leteckú základňu v Edmontone o svojej polohe, vyzvú ho, aby sa hlásil v Anchorage. 
17.05 hod. Letecká základňa v Edmontone zaregistruje JL 1628 na obrazovke radaru a pridelí Teraučimu novú letovú dráhu. Ten zmení kurz doľava. Vtom sa pred nákladným lietadlom zrazu objavia dve neidentifikovateľný svetlá. Lietadlá, predpokladá posádka JL 1628. V letovej výške 10 600 metrov letí lietadlo v novom kurze rýchlosťou 900 km za hodinu. Terauči a jeho mužstvo vidia síce, že svetlá sa pohybujú rovnakou rýchlosťou ich vlastným smerom, neprisudzujú tomu však nijaký význam, pretože sa domnievajú, že majú pred sebou vojenské stíhačky. Začínajú sa čudovať až vtedy, keď sa pozícia svetiel nemení. 


Prvý dôstojník Boeingu 747 Tameto zavolá letové stredisko v Anchorage cez vysielačku: "Tu japonské aerolínie 1628, zaregistrovali ste nad nami nejaký let?" 

"Nie," odpovie Anchorage. 

"Asi míľu pred nami sú však dva letiace objekty," oznámi JL 1628. "Môžete identifikovať typ lietadiel, pane? Viete rozoznať, či ide o vojenské alebo civilné lietadlá?" pýta sa Anchorage. 

"Typ je neidentifikovateľný. Vidíme však navigačné svetlá," odpovedá JL 1628. 
Posádka nákladného lietadla sa dohaduje, či tu azda netestujú lasery, pretože to by vysvetľovalo rýchle pohyby svetiel. Zavše to vyzerá tak, akoby sa spolu "hrali". Ich správanie sa nijako nepodobá na lietadlá. Ale keďže sú dostatočne vzdialené a nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo, Terauči si zachová kurz. 
Sú to vari UFO? prebleskne mu hlavou. Zároveň siahne po fotoaparáte, aby urobil zopár snímok, pomocou ktorých budú môcť objekty neskôr lepšie identifikovať. Zlyhá však zaostrovanie automatickej kamery. Terauči odloží aparát, lebo lietadlo zrazu začína vibrovať. Oba neznáme lietajúce objekty sa naraz zastavia a zalejú japonské nákladné lietadlo jasným svetlom. Muži v lietadle cítia jeho teplo. Keď sa svetlo stlmí, zreteľne vidia neznáme objekty, ako letia asi 150 až 300 metrov nad Boeingom. 
Terauči a jeho posádka zmeravejú do úžasu. Až keď sa neznáme lietajúce objekty vzdialia, informuje kapitán Anchorage o udalosti. 
Keď boli UFO lokalizované na radarových obrazovkách letového strediska v Anchorage, ihneď zapoja vojenskú vzdušnú kontrolu. Ale tam už neznáme lietajúce objekty zaregistrovali na obrazovkách radarov. Zároveň sa potvrdí, že v tomto vzdušnom priestore sa nezdržiavajú žiadne vojenské lietadlá. 



"Zistite, či by mohlo byť vo vzduchu ,niečo iné vojenské´?" vyzve Anchorage vojenskú vzdušnú kontrolu. 

"Je tam jeden neznámy lietajúci objekt... však?..." prichádza váhavá odpoveď. "Teraz sme stratili kontakt." 

Za japonským nákladným lietadlom sa zrazu vynorí gigantická silueta kozmickej lode v tvare vlašského orecha - veľká ako lietadlová loď. 

"Tu je... ach... myslím... och... veľmi... obrovský lietajúci objekt?" oznamuje vzrušenie JL 1628. 
Posádka Boeingu vystrašene žiada o zmenu kurzu a Teraučí strhne lietadlo doľava, len čo dostane povolenie. Jeho nádej, že takýmto spôsobom sa strasie gigantickej kozmickej lode, sa však nevyplní. Pretože pohľad von ukazuje, že naďalej sprevádza nákladné lietadlo. V panike žiada Terauči o zmenu letovej výšky a okamžite dostáva povolenie. 



"Teraz začneme klesať," hlási JL 1628 do Anchorage. 

"Ešte stále vidíte lietajúci objekt?" spytuje sa Anchorage. 

"Ešte stále... ach... blíži sa sprava." 

"Rozumieme!" potvrdí Anchorage. 

Keď sa phonné hmoty spotrebujú na 3800 funtov, čím ďalšie poletovanie už nie je možné, požiada Terauči o povolenie letieť priamo na anchoragské letisko - Talkeetna. 

"Priamy let pre JL 1628 do Talkeetny je voľný," potvrdzuje Anchorage. "Informujte nás o dopravnej situácii!" 

"Je v rovnakej polohe!" znie odpoveď. 

Počas rozhovoru posádka nákladného lietadla s obavami sleduje, že UFO letí ešte stále vo formácii s jej lietadlom. 

"Urobte obrat vpravo o 180 stupňov, pane, a oznámte nám, ako reaguje neznámy lietajúci objekt!" prikazuje Anchorage. 

Medzitým vojenská vzdušná kontrola potvrdí, že vo vzduchu nie sú žiadne vojenské lietadlá, a spýta sa, či JL 1628 ešte vždy vidí vo svojej blízkosti neznámy lietajúci objekt. 

"Hovorí, že áno," odvetí Anchorage na otázku. 

Takmer súčasne potvrdzuje echo neznámeho lietajúceho objektu iná rádiolokačná stanica vojenskej vzdušnej kontroly. 

"Ešte stále sprevádza UFO lietadlo japonských aerolínií?" spytuje sa letové stredisko v Anchorage. 

"Tak to vyzerá," odpovedá rádiolokačná stanica vojenskej vzdušnej kontroly. Medzitým všetky vojenské a civilné radarové stanice na okolí sledujú UFO na svojich obrazovkách. 

"Máme vyslať stíhačky?" spytuje sa vojenská vzdušná kontrola Terauči. 

"Nie, nie," odmieta JL 1628. 

Terauči vie, že v podobnom prípade sa v minulosti odohrala tragédia pri zásahu americkej stíhačky. 
UFO sprevádza japonské nákladné lietadlo celých 50 minút, aby potom zmizlo rovnako nečakane, ako sa objavilo. 
JL 1628 pristane o 18.25 hodine nepoškodené na letisku v Anchorage. "Som rád, že sa nič nestalo," povedal letecký kapitán Terauči počas tlačovej konferencie. "Moji kolegovia sú všetci ženatí. Majú deti a sú ešte mladí." Šéf vzdušnej kontroly FFA zvolal krízový štáb. Tu letci vyhlásili, že nevedeli, ako zvládnuť situáciu. Napokon nerátali ani s nebezpečenstvom a nebol porušený ani nijaký zákon. Celé to bolo jednoducho príšerné. 
Terauči je presvedčený, že sa stretol s kozmickou loďou nejakej mimozemskej civilizácie. 

V súčasnosti (80-te roky) opäť vzrušuje Anglicko záhadný fenomén. Hovorí sa o tajomných "kruhoch" pozorovaných na lúkach a obilných poliach - prevažne v blízkosti prehistorických miest ako napríklad Stonehenge a Avebury. Z nevysvetliteľných príčin je tam tráva alebo obilie uložené do ľava alebo pravotočivých kruhov bez toho, aby mali odlomené či nalomené steblá. Tieto zavše v symetrických skupinách po štyroch či piatich zoskupené ostro ohraničené kruhy sa dávajú do súvislosti s pozorovaniami UFO. 
Začalo sa to pred niekoľkými rokmi. Dovtedy plynul život vo Warminsteri v anglickom grófstve Wiltshire pokojne. Toto malé nenápadné provinčné mestečko žilo vlastne len na okraji slávy neďalekej vyše 4000-ročnej dávno na celom svete preslávenej monolitickej stavby Stonehenge. 
V jeden vianočný deň bol pokoju koniec. Pretože v noci prvého vianočného sviatku vedúceho poštového úradu Rogera Rumpa surovo vytrhol zo snenia pekelný rámus. "Vyskočil som z postele, lebo som si myslel, že zo strechy môjho domu na Hillwood Lane sú násilne strhávané škridly," povedal Rump. 
O dva týždne neskôr mali jeho susedia Marsonovci podobný zážitok. Prebudili sa tri razy za noc, pretože si mysleli, že "na stenu ich domu bubnujú mince". 
Rachel Attwelová, žena pilota kráľovského letectva, počula okolo štvrtej hodiny v tú istú noc nedefinovateľné zvuky, ktoré ju vytiahli z postele. Keď pribehla k oknu v spálni, aby zistila, čo sa vonku deje, na svoj úžas uvidela na oblohe svietiaci objekt cigarovitého tvaru. 
"Svietil jasnejšie než každá hviezda," rozprávala neskôr reportérom. 
Kathleen Paktonová tú "vec" tiež pozorovala a prirovnala ju k "železničnému vagónu vznášajúcemu sa dolu strechou, v ktorom sú rozsvietené všetky okná". 
Odvtedy sa čoraz viac tamojších ľudí zaujímalo o mimoriadne úkazy na wiltshireskej oblohe. A práva v blízkosti prehistorických miest - ako napríklad pri Avebury alebo Silbury Hill, umelo vybudovaného koopca v blízkosti malého mestečka Marlborough - dochádza vždy znovu a znovu k vzrušujúcim pozorovaniam UFO. Takisto aj pri mojej návšteve Anglicka na jeseň roku 1988 a v júli 1989. 
Záhadné, v priemere až 30 metrov merajúce kruhy v obilných poliach alebo lúkach skúmajú teraz nielen odborníci zo Spojeného kráľovstva, ale aj špecialisti z NASA, ako napríklad inžinier Pat Delgado. Ale ako sa dalo očakávať, rozchádzajú sa v názore na ich pôvod. 
Dohodol som si v Marlborough stretnutie s počítačovým odborníkom IBM Georgom Wingfieldom, ktorý mi chcel na mieste ukázať zvláštne kruhy, ktoré sa objavili neďaleko Silbury Hill. Tento štyridsiatnik si uložil za životný cieľ systematické skúmanie súvislostí tohto tajomného fenoménu. 
Cestou k nášmu cieľu sme prechádzali okolo obrovskej monolitickej stavby v Avebury. Pritom Wingfield mimochodom rozprával, že deň pred objavením sa kruhov v obilnom poli bolo nad Silbury Hill pozorované žiariace svetlo pomaly letiace za ním. Patricia Jamesová, sekretárka istého daňového poradcu, ho videla vznášať sa nad pahorkom a konštatovala, že zamierilo jasný svetelný lúč na pole pod ním. Hnaná zvedavosťou sa vybrala na Silbury Hill, ale na jej sklamanie pri jej príchode tam zlovestné svetlo už nebolo. Majiteľ poľa, farmár menom Roger Hues tam nasledujúce ráno objavil symetricky rozloženú päticu kruhov - jeden veľký v strede a do štvorca obklopený štyrmi menšími. Hues o tom informoval Wingfielda. 
Keď sme nakoniec zastavili na vrcholci jedného kopca, črtali sa ostré kontúry kruhov v poli pod nami. 
Počas dlhej pešej chôdze mi Wingfield vysvetlil, že oxfordský meterológ Dr. Terence Meaden zastáva teóriu, že príčinou tohto fenoménu sú stacionárne vzdušné víry. Podľa Wingfielda je to absurdná myšlienka, proti ktorej hovorí už aj presná symetria kruhov a fakt, že sa objavili až od roku 1980 - navyše prevažne v blízkosti prehistorických miest. "Celkom odhliadnuc od toho, víriace vetry dvíhajú predmety do vzduchu a nestláčajú ich k zemi," uvažoval Wingfield. 
Keď sme stáli pred kruhmi, široko-ďaleko sa nedali objaviť žiadne stopy nôh ani kolies áut či iných dopravných prostriedkov, ktoré by tam viedli. "Presne tak ako pri všetkých ostatných kruhoch, čo som dosiaľ videl," skonštatoval Wingfield so zadosťučinením. Kým sme skúmali steblá obilia, spomenul som si na poznámku Pata Delgana. "Tieto kruhy vznikli pôsobením neznámej sily," povedal. "Pravdepodobne manipuláciou neznámej inteligencie." 
Fyzik Colin Andrews z Andoveru má rovnaký názor. Patrí do jedenásťčlennej skupiny vedcov, ktorá skúma záhadné kruhy a dospela k záveru, že tento jav nie je prirodzeného pôvodu. 
Po kruhoch, ktoré sa zjavili začiatkom júla 1989, postavili vedci do niekoľkých polí automatické kamery a teplomery, aby fotograficky objasnili vznik týchto kruhov. Sentácia je medzitým dokonalá, pretože kruhy teraz znepokojujúcim spôsobom vznikali len "za chrbtom šošoviek kamier", teda pohotovo za rozostavenými kamerami! Zároveň pritom meracie prístroje zaznamenali silný pokles teploty na zemi. Okrem toho mi anglický novinár Richard Martin z Marlborough Times povedal, že v kruhoch sa našla rôsolovitá masa, ktorá sa momentálne analyzuje. 
Mimochodom po pozorovaní UFO už aj v iných častiach sveta bola na zemi objavená tiež takáto rôsolovitá substancia. 
Keď sme sa vracali k autu, zvečerilo sa. Wingfield na mňa zamyslene pozerá: "Želal by som si, keby sa tieto príšerné kruhy dali vysvetliť jednoducho, napríklad teóriu vzdušných vírov." A s neistým pohľadom na oblohu povedal: "Ale to bohužiaľ nie je možné. Obávam sa, že tu je v hre nám neznáma sila, ktorú uvádzajú do činnosti inteligentné bytosti. Kruhy sú stopy - stopy mimozemšťanov - možno ich treba odvodzovať z energetického poľa UFO. Títo vládcovia času prichádzajú pravdepodobne zďaleka." 

Riešenie záhady možno nie je potrebné hľadať v diaľavách kozmu, ale na predmestí Mliečnej cesty - v našej slnečnej sústave. V tejto súvislosti by mohli azda byť rozhodujúce senzačné fotografie sondy Viking, ktorú vyslala na Mars NASA

Pôvodný zdroj uverejneného článku: UFO - Unidentified Flying Objects
http://ufo.jack.sk

 Originálny článok: http://ufo.jack.sk/stopy-mimozemstanov



-------------------------------------------------------------------------------------------------------------


                                   PRÍPAD MANHATTAN
                       Kategória: Mimozemské civilizácie

       Případ bývá někdy citován pod názvem „Manhattan Transfer“. Začal jednoho mrazivého a jasného rána asi kolem 3 hodiny, kdy se zastavil motor auta poblíž přístavu South Street v Manhattanu. Pasažéři vzhlíželi vzhůru - známá a vysoce postavená politická osobnost, jejíž jméno zůstane utajeno, a dva vládní agenti - a sledovali zářící oválný objekt vznášející se nad budovou o pár bloků dál. Jak se světla na této nebeské vizi měnila z rudě oranžové na jasně modrobílou, začala se z okna dvanáctého patra mírným pohybem vznášet žena v noční košili, a pak zůstala viset uprostřed prostoru. Úžasem zkoprnělí svědci pozorovali, jak žena obklopená několika malými bytostmi lehce stoupala ke spodku onoho stroje. Objekt odfrčel k brooklynskému mostu, aby se nakonec ponořil do East River. „Je to zcela ojedinělý případ“, říká Budd Hopkins, moderní umělec světové třídy, který se nedávno proslavil knihami Missing Time a Intruders, v nichž se detailně zabývá osmnáctiletým vyšetřováním výpovědí mnoha tisíc osob, které prohlašují, že byly uneseny UFO. Jestliže je Hopkins vzrušen, dá se to vysvětlit tím, jak sám říká, že tady jde o případ, který může přesvědčit armádu skeptiků, kteří ho už po léta nahánějí. Oproti stovkám jiných zaznamenaných únosů, jak vysvětluje, jde poprvé o nezávislé svědectví o události, která se odehrála. A co je ještě významnější, jeden ze svědků je prý, lidově řečeno, V.I.P. - prominentní a důležitá osoba. „Závěr je ten“, spekuluje Hopkins, „že šlo o úmyslnou demonstraci mimozemské síly.“ 

        Ústřední postavou tohoto příběhu je Linda. Nechce, aby bylo zveřejněno její druhé jméno. Žije v dolním Manhattanu. Vše začalo v roce 1988. Linda si právě koupila biografii Franka Sinatry od Kitty Kellyho a další knihu, kterou vzala jako mystérium. Onou druhou knihou byli Intruders Budda Hopkinse. Na konci první kapitoly oněměla překvapením: mimozemské bytosti zanechávají v mozku a nose lidí tajemné implantáty, a to ji trochu znervózňovalo. Před třinácti lety našla hrudku na vnitřní straně nosní přepážky, a tak šla ke specialistovi, který prohlásil, že jde o chrupavku zabudovanou při chirurgickém zákroku.

      Takovou operaci však nikdy, ani jako dítě, nepodstoupila. Linda pak vzala můj prst a dotkla se jím svého nosu: ano, cítil jsem velmi jemný hrbolek na horní straně pravé nosní dírky. Musí tu však být ještě něco jiného, než jenom tohle. A taky bylo.

      O rok později Linda nakonec Hopkinse kontaktovala a ten se rozhodl, že prozkoumá Lindinu minulost svým oblíbeným nástrojem - hypnózou. „Cítila jsem se trochu divně“, říká Linda. „Jsem jenom matka a žena. Jsem prostě Linda. UFO? Pch!“ Hopkins uvádí, že se dozvěděl něco jiného. Regresí vrátil Lindu do věku 8 let a umožnil jí, aby si vzpomněla na epizodu, o níž si myslí, že v ní probleskovala postavička Caspera, ze slavného příběhu Casper, strašidelný kamarád (nedávno zfilmovaný Stevenem Spielbergem). Ale v hypnóze se její vzpomínka na Caspera změnila ve veliký a vysoký objekt, který viděla plout nad sídlištěm, napříč ulicí v Manhattanu, v níž v dětství bydlela. Hopkins pojal podezření, že ji unesli mimozemšťané a pozval ji v červnu 1989, aby se zapojila do skupiny, která pomáhá lidem se zkušeností únosu.

      „Vzpomínám si, jak jsem tam mezi těmi lidmi seděla s dokořán otevřenýma očima, když jsem ty lidi poslouchala“, vypovídá Linda. „Nejdříve jsem se cítila divně, ale pak už to bylo mnohem lepší.“ Konečně 30. listopadu 1989 velice znepokojená Linda zavolala Hopkinsovi, že byla znovu unesena. Do postele se dostala dost pozdě, asi deset minut před třetí ráno, protože prala. Trvalo to věky, než se v malé sušičce usušily ručníky a čtvery džíny. Její manžel, který normálně pracuje v noci, musel ten den být v porotě, takže byl doma a spal v ložnici. Osprchovala se, lehla si do postele, sepjala ruce a odříkala „Otčenáš“, návyk, který si uchovala až do dospělosti pod vlivem své katolické výchovy, když náhle pocítila v pokoji něčí přítomnost.

      „Byla jsem vzhůru, ale nechala jsem oči zavřené. Měla jsem strach. Věděla jsem, že to není manžel; ten vedle oddechoval ze spánku. Pak jsem začala přemítat: Zamkla jsem dveře? Je to některé z dětí?“ Zavolala jména obou chlapců a nakonec sáhla na manžela. „Probuď se“, řekla, „někdo tu je.“ Neodpověděl a ona začala pociťovat, jak od špiček prstů postupuje znecitlivění nahoru. Po měsících práce ve skupině zkoumající své minulé únosy věděla, co to znamená. Teď nebo nikdy, pomyslela si a otevřela oči. U postele stálo malé stvoření s velkou hlavou (srovnejte kresbu tvora z „případu z Květnice“) a černýma očima.

      „Vykřikla jsem a začala ječet“, říká, „a pak jsem na to hodila polštář“. Bytost spadla dozadu. Potom už si vše pamatuje jen útržkovitě - bílá hmota se jí přelévala před očima; nějaké cizí ruce ji zvedaly a zase ukládaly zpět; najednou padla zpět do postele.

      Bylo kolem tři čtvrtě na pět, když Linda vyskočila z postele a běžela do dětské ložnice a viděla, říká, „že nedýchají“. Hystericky sundala malé zrcadlo z koupelny a držela jim ho před ústy. Najednou se zamlžilo a ona uslyšela, jak manžel nahoře zachrápal. Byli naživu. Linda si v šoku sedla v průchodu mezi obě postele na zem a tam setrvala až do kuropění. Potom zavolala Hopkinsovi.

     V hypnóze Linda vypověděla, že tam bylo v té době pět bytostí. Odvedli ji z ložnice přes obývák až přes zavřené okno ven, kde se, jak prohlašuje, vznášela ve vzduchu a viděla modrobílé světlo. Měla strach, že spadne a byla šokovaná, myslela na to, že se jí noční košile svlékla přes hlavu. Vystoupila až do toho stroje a potom shledala, že sedí u stolu. Bytosti stály kolem ní a škrábaly ji na pažích - „jako kdyby braly vzorky kůže“, přemýšlí, a jezdily jí nějakým nástrojem po páteři nahoru a dolů - vše je typické pro okolnosti kolem takových únosů, říká nakonec.

     Co je ale naprosto netypické, je to, co se stalo následně o 15 měsíců později. V lednu 1991 dostal Hopkins strojem psaný dopis od dvou osob, které prohlašovaly, že jsou od policie. Poskytly svědectví o tom, že koncem roku 1989 viděly „malou dívku nebo ženu oděnou do bělostné noční košile“, jak pluje z okna dvanáctého poschodí, eskortována třemi „ohyzdnými malými bytostmi lidského vzezření“, do velikého vznášejícího se oválu, který občas změnil barvu do červeně oranžové. Objekt, jak se v dopise dále uvádí, přeletěl nad jejich hlavami nad brooklynský most a ponořil se do East River. Prý pochybují, zda je žena ještě naživu, ačkoliv mají přání zůstat v anonymitě, aby si nepokazily svoji kariéru. Podepsali dopis pouze křestními jmény - Richard a Dan.

     Hopkins byl užaslý. „Ihned jsem si uvědomil, že tou ženou není nikdo jiný než Linda“, řekl. „Výpověď se shodovala časem, datem, místem i detaily jejího únosu. Zde byli konečně nezávislí svědci zdánlivě s dobrou pověstí.“ Když Hopkins zavolal Lindě, aby jí o tom řekl, odpověděla: „To není možné.“ Potom se divila, jestli se ona a Budd nestali obětí nějakého krutého žertu. Veškeré podezření však zmizelo jednoho večera o několik týdnů později, když se Richard a Dan ukázali u jejích dveří.

     „Policie“, ohlásili se. Linda vykoukla kukátkem a uviděla dva muže v běžném stejnokroji se zlatými výložkami. „Tak jsem je pustila dovnitř“, vypráví, „a oni se na mně dívali s jistým pobavením. Když se sami představili jako Richard a Dan, spadl mi kámen ze srdce.“ Oba byli vysocí, dobře stavění, atraktivní muži, čtyřicátníci. Dan si sedl na gauč dal si hlavu do dlaní a řekl, „Můj bože, je to opravdu ona.“ Richard měl slzy v očích a tiskl ji vyjadřuje tak úlevu, že je naživu.

     „Budd mě varoval, abych s nikým o incidentu nediskutovala“, vypovídá nyní Linda, „a tak jediné, co jsem mohla udělat, bylo, že jsem jim řekla, aby si promluvili s Buddem.“ V následujícím roce se s tajemnou dvojicí mnohokrát setkala - na autobusových zastávkách, před ordinací svého zubaře, dokonce i v kostele. Hopkins neměl nikdy to potěšení se s tímto párem setkat, ačkoliv, jak říká, dostal ještě tři dopisy od Dana a čtyři od Richarda plus kazetu. V jednom dopise, vypráví Hopkins, Dan vysvětloval své důvody, proč chce setrvat v anonymitě: on a Richard nejsou policisté New York City a onu osudnou listopadovou noc nebyli sami. Ve skutečnosti jsou bezpečnostní agenti a doprovázeli významnou politickou osobnost, kterou nemohou jmenovat, na městské letiště; najednou jim zdechlo auto a zhasla světla. Viděli Lindin únos odvíjející se potom, co odtlačili auto do bezpečí pod mimoúrovňovou výpadovku FDR.

     Dan a Richard prostě nedokázali zůstat stranou. Jednoho rána, poté co Linda doprovodila svého mladšího syna ke školnímu autobusu v 7:15, jak tvrdí, k ní přistoupil Richard, který ji požádal, aby se s ním svezla v autě. Odmítla, ale Richardův stisk na rameni zesílil. „Můžete jít klidně nebo můžete začít vyvádět a křičet“, prohlašuje Linda a trvá na tom. Jak ji táhl k otevřeným zadním dveřím svého černého Mercedesu, tak ji lechtal, zdůrazňuje Linda. „Tak se mu podařilo dostat mě do auta.“„Jezdili jsme kolem dokola asi tři hodiny“, vypráví Linda, „kladli mně všechny možné otázky.“ Pracuje pro vládu? Je ona sama mimozemšťankou? Požadovali dokonce, aby dokázala, že je člověk tak, že si sundá boty. Mimozemšťané, jak prohlašovali v dopise Hopkinsovi, nemají prsty u nohou (tomu odpovídá i výše uvedená kresba z Květnice). Hopkinsovi volala okamžitě poté, co ji vyklopili u domu.

     „Hopkins mi řekl, abych zavolala policii,“ vysvětluje Linda nyní, „jenže já jsem odmítla. Kdopak by mi uvěřil?“ Známky neustále dohledu Richarda a Dana ji znepokojovaly tou měrou, že se vzdala práce sekretářky a zůstala jednoduše doma. Aby jí Hopkins ulehčil její izolaci, našel nějakého dobrodince, který jí platil v omezené míře tělesného strážce, když potřebovala vyjít ven.

     Naneštěstí nebyl tento strážce zrovna poblíž, když měla své druhé velké setkání s Richardem a Danem. 15. října 1991, jak Linda oznámila, ji Dan zastavil na ulici a vstrčil ji do červeného Jaguára. Jak se tak projížděli, položil občas na její koleno ruku - „aby mne zmátl,“ naznačuje Linda, „a já nemohla sledovat cestu, kudy jsme se dostali k třípatrovému domu na pobřeží, což, jak předpokládám, bylo na Long Islandu.“ Uvnitř postavil Dan na kafe a dal Lindě dárek: noční košili, jak říká, „toho druhu, jaký může nosit žena, pokud ještě neměla žádné děti, zejména syny.“ Dan ji požádal, aby si ji oblékla, aby si ji mohl vyfotografovat zrovna tak, jak vypadala během únosu, když se vznášela nad New Yorkem. Odmítla, ale nakonec souhlasila, že si je přetáhne přes šaty. Když bylo Danovo chování čím dál zvláštnější, rozhodla se, že uteče, rozběhla se ze dveří a na pláž.

      „Dan mě chytil a táhl zpět, třásl se mnou, jako bych byla hračka“, zpovídá se. „Měla jsem na tváři bláto, tak mě namočil do vody, jednou, dvakrát, třikrát. Nemyslím, že se mě snažil utopit, ale držel mě tam dost dlouho.“ Tyto projevy, které kritici tohoto podivného příběhu označili za „pokus o vraždu“, nakonec ustaly. Namísto toho Dan Lindě stáhl mokré džíny a, jak dodává, pohazoval si s ní na klíně ve vodě a kolébal ji jako dítě. Krátce nato, oznamuje Linda, „se ukázal Richard, omlouval se za Dana a odvezl mne domů.“ 

     Linda si to namířila rovnou k Hopkinsovi. „Všude z ní padal písek. Měl jsem toho plný dům,“ říká Hopkins. „O pár týdnů později jsem dostal půl tuctu fotografií Lindy v noční košili, jak běží po pláži.“ Onen listopad začala být celá sága ještě podivnější. Když byl na obědě s Lindou, začal jeden příbuzný, který byl rovněž doktor, naléhat, aby šla do nemocnice na rentgen kvůli žmolku, který měla v nose. Rentgenový snímek ukazuje Lindinu hlavu z profilu; v nose má jasně viditelný, přes půl centimetru dlouhý cylindrický útvar, který je tam zjevně zapouzdřen.

     „Bylo to velmi podivné,“ říká Hopkinsův přítel Paul Copper, profesor neurochirurgie na New York University, který prováděl rentgenové snímkování. „Nikdy jsem nic takového neviděl.“ Ale dokonce i Copper připouští, že rentgenové paprsky mohly být oblafnuty něčím, co by bylo připevněno z venkovní strany jejího nosu.

     Navíc, jako v mnoha podobných UFO případech, tento slibný důkaz zmizel tak rychle, jako se objevil. Brzy poté, co byly získány rentgenové snímky, řekla Linda Hopkinsovi, že se probudila s krvácejícím nosem. V hypnóze Linda vypovídala o tom, že ji mimozemšťané zase bleskurychle odvezli pryč. Později s Cooperovou pomocí získal Hopkins další rentgenový snímek, na němž už žádný implantát nebylo vidět.

     Mezitím se přihlásil jiný svědek Lindina spektakulárního únosu. Téhož měsíce obdržel Hopkins velkou obálku od ženy žijící v horní části New Yorku. Zvenku byla velkými písmeny napsána slova: Důvěrné. Věc: Brooklynský most. Večer 29. listopadu 1989 byla tato žena - Hopkins jí říkal „Janet Kimbleová“ - v Brooklynu na rozlučkovém večírku svého šéfa, který odcházel do důchodu. Když si to kolem 3 hodiny ráno namířila přes brooklynský most domů, vyprávěla Hopkinsovi, auto jí uprostřed mostu zhaslo a světla zhasla. Stejná věc, tvrdí, se přihodila i autům, která jela vedle ní. Najednou uviděla něco, co jí připadalo jako „dům stojící na ohni“ asi 400 metrů daleko. Světlo bylo tak jasné, že musela přivřít oči. Pak si uvědomila, co vidí: čtyři „koule“ se vznášely před oknem bytu a vzduchem k němu sestupovaly tři „křivicí postižené“ děti a čtvrtou byla vysoká, „normální dívka“ oděná do noční košile. „Chvíli jsem koukala,“ napsala, „slyšela jsem výkřiky lidí, kteří parkovali v autech za mnou.“ „Děti“ potom šupem zmizely zpátky v objektu, který přeletěl brooklynský most a zmizel, když jí výhled zakryl chodník.

     Hopkins říká, že bezprostředně nato „Janet Kimbleové“ zavolal a později s ní poobědval. Příběh, který vyprávěla tato „vdova kolem šedesátky, která kdysi pracovala jako telefonistka na ústředně“ potvrzuje příběhy, které vyprávěl Richard a Linda, což - jak říká - vylučuje možnost podvodu.
Ve skutečnosti, máme-li Hopkinsovi věřit, další svědek únosu Lindy, byl zároveň prvním. Tato osoba, jak tvrdí, byla právě tak unesena UFO, šlo o ženu kolem třicítky, která prohlašuje, že byla unesena ze své koupelny na Manhattanu uprostřed noci. Za plného vědomí, jak vzpomíná, se ocitla venku, nedobrovolně se sunula ulicí a viděla dalších 15 nebo 20 žen, které se pohybovaly jako zombie směrem k UFO po břehu East River.
Když mi Hopkins tohle vykládal, nemohl jsem si pomoci, ale musel jsem se rozřehtat. Moji reakci považoval za zcela přiměřenou a pochopitelnou. „Co na to mám říct?“ říká. Protože pro Hopkinse, který je uprostřed vyšetřování jiného masového únosu v New York City, který čítá stovky lidí, není historka této ženy „tak bizarní jako většina ostatních.“ Oba dva případy, máme-li jim věřit a necháme je zaznít najednou, vrhají zlověstné světlo na humorné označení onoho Lindina případu, který někteří kritici pokřtili jako Manhattan Transfer. Byli tu noc tam venku mimozemšťané, kteří v houfech unášeli obyvatele Manhattanu, jako i Lindu?

¨    Linda měla poslední kontakt s vetřelci o pár měsíců později. V den památky zemřelých v roce 1992 se ona, její manžel, oba synové a jeden z jejích hostů probudili asi o půl páté ráno s krvácením z nosu. Hopkins říká, že následně se v hypnóze potvrdilo, že tento incident byl spojen s UFO.

     Pokud ano, měl by to potvrdit nezávislý svědek. Cenu zlata měl samozřejmě svědek, který měl statut V.I.P. a v UFO komunitě se proslýchá, že to byl Javier Pérez de Cuéllar, generální tajemník OSN v letech 1982-1991.

      „Nemohu to potvrdit, ani vyvrátit,“ říká Hopkins. „Neřeknu, kdo to je, ale mohu říci tohle: všechny dopisy od Richarda a Dana se vztahují ke skutečnosti, že nějaká třetí osoba v tom autě opravdu byla. A ta mi napsala jediný dopis, na němž byl podpis Třetí muž. Nemohu to zveřejnit, vykládá, ačkoliv mi mezi řádky dává vědět, kdo je.“ Zároveň podle toho, co se šeptá, může tato třetí strana hrát ústřední roli v případě Lindy. Podle anonymního zdroje blízkého Hopkinsovi, Richardovi, Danovi a jejich pasažérovi, byli onoho osudného dne 30. listopadu 1989 uneseni všichni právě s Lindou. Jejich zasuté vzpomínky na tuto událost, jež začaly po 15 měsících vyplouvat na povrch, by vysvětlovaly proč jim to trvalo tak dlouho, než se rozhodli napsat Hopkinsovi, a proč se tak zajímají o Lindu.

     Ale jediné, co je v případě Péreze de Cuéllara jisté, je že v oněch dnech v New Yorku byl, ačkoliv jeho mluvčí popírá, že by se mohl pohybovat v takovou ranní hodinu v této části města, a navíc že by jel na letiště v limuzíně. Mluvčí Spojených národů Juan Carlos Brandt to prověřil přímo u Péreze de Cuéllara. „Říká, že nikdy nebyl svědkem žádného incidentu,“ sdělil Brandt.

Posledni komentare
07.06.2016 22:32:13: Mýlíte. Jsem si jistý. Mohu bránit svou pozici. Napište mi do PM. :D nebankovní pujčky pro všechny...
07.06.2016 21:53:51: Snad откажусь)) ??? nebankovní půjčka online česká skalice
16.06.2015 13:09:39: No proč blábol, je to tak... :-P online rychle pujcky
07.06.2012 19:46:49: Obrázky nejsou přítomny. Zkontrolujte si odkazy k nim.
 
UFO - VESMÍR - ZÁHADY - VĚDA administraci v 'Nastavení stránek'.